Ostrov Mozambik

 „Hej, dávaj  pozor na hlavu, “ zasmial sa Ali, keď prehadzoval trojcípu plachtu v smere priaznivejšieho vetra „Moja práca,“ dodal  pyšne  a uvelebil sa pri kormidle. Zdvihol som uznanlivo palec. Indický oceán sa lenivo prelieval zo strany na stranu a ja som sa plavil na lodi  k ostrovu Mozambik. 
Nie väčší, než zrnko čierneho korenia – tak sa javí zakreslený na väčšine historických máp  ale napriek tomu v ňom velikáni svetového moreplavectva ako Čeng-che či Ibn Mādžíd našli obrovský význam. Nebolo tomu inak ani s Vascom da Gamom.
Keď pod jeho velením k ostrovu doplávali portugalské kavalérie, bolo toto územie v rukách vládcov Músiho a M´bikiho. Akonáhle sa ich podarilo Portugalcom zvrhnúť a nad dobytým územím získať kontrolu, pomenovali po nich nielen ostrov, ale neskôr i celý kontinentálny pás, pozdĺž jeho brehov postupovali po historicky prelomovom oboplávaní Mysu Dobrej nádeje (1498).
„Tamto leží Cabeceira Pequena,“ ukáže Ali do modravej diaľky na polostrove so zachovalou studňou da Gamu. Od doby, keď brázdil tieto vody, síce uplynulo mnoho storočí, ale pokiaľ priplávate k ostrovu Mozambik loďou, zažijete rovnako čistú a nefalšovanú radosť z objavovania.
 „Vďaka za odvoz, Ali, “ rozlúčim sa so svojím lodivodom sotva oboplávame snehobiely kostol sv. Antona a prirazíme k pevnine. Moje prvé kroky v portugalských stopách vedú smerom k pevnosti São Sebastião, ozdobenej pôvabnou manuelskou kaplnkou Nossa Senhora de Baluarte (1522), ktorá je považovaná za najstaršiu európsku stavbu na južnej pologuli. Keď ju obídete a vystúpite na vysoké hradby pevnosti, pochopíte, prečo sa práve toto miesto stalo hlavným centrom portugalskej východnej Afriky, a tak aj súčasťou územia a ekonomickej expanzie Západu (1507).

Odtiaľto sa strážil Mossurilský záliv, miesto, kde flotila portugalských lodí v pokoji zazimovala a čakala na letný monzúnový vietor fúkajúci smerom na Ďaleký východ.
Medzi arabskými obchodníkmi, ktorí mali v tej dobe v Indickom oceáne obchodný monopol, sa tak správy o dobyvačných kresťanoch šírili ako vírusová nákaza: Na začiatku 10. storočia bolo medzi strašnými a mimoriadnymi udalosťami tej doby zaznamenané, že „prekliaty Portugalci, jedna z národností prekliatych Frankov, prišla do Indie,“ stojí zapísané v jednej z arabských kroník.
V dobe, keď obchod s korením začal upadať a  záujmy Portugalcov sa obrátili k vidine zlata ukrytého v útrobách ríše Monomotapa, strácal ostrov postupne na svojom význame. V priebehu 18. a 19. storočia ho však obchod so slonovinou, ale predovšetkým s otrokmi, znovu vyniesol na výslnie námorných obchodných ciest spájajúcich  Brazíliu a francúzske ostrovy ležiace v Indickom oceáne.
Ilha (čítaj: ilja), inak tomuto miestu miestny nepovedia, sa nachádza cca 3 kilometre od brehov mozambickej provincie Nampula. Je 3,5 kilometrov dlhý a 200–500 metrov široký. Pokiaľ na zemepisných mapách pripomína zrnko čierneho korenia, potom natoľko ostrého, že sa vám zadrie pod kožu ako domorodé tetovanie.
Vystriedalo sa tu mnoho koloniálnych kultúr, ktoré položili základy miesta, kde sa po stáročia navzájom prelínajú. Keď prejdete európske koloniálne mesto Cidade de Pedra e Cal a vydáte sa ďalej na juh, zistíte, že na úrovni nemocnice sa ostrov rozdeľuje a vy sa prepadnete do štvrti Cidade de Macuti, tvorenej tradičnými africkými domami so strechami  z palmových listov. V dobe, keď Portugalci zrušili otroctvo (1837), sa sem spolu s Indmi a Arabmi  znova nasťahovali aj domorodí Makuovia.
Mozaika ich kultúry a drsná krása tunajších životných foriem prepožičiava ostrovu natoľko silnú charizmu, že vás jeho duch nemilosrdne okúzli na celý život.
Ľudia kmeňa Makua patria k najväčšej etnickej skupine žijúcej v provinciách Mozambiku severne od rieky Zambezi. V dobe príjazdu Vasca da Gamu hovorili Makuovia iba jazykom Makhuwa a podľa ústnej tradície pochádzal ich národ z hôr Namuli. Portugalci s nimi naviazali početné kontakty na pevnine naproti Ostrovu. Poznatky, ktoré o tejto kultúre získali, sa týkali predovšetkým ich jednoduchej sociálnej organizácie, neobvyklej materiálnej kultúry a tiež úprav zovňajšku.
Už v roku 1645 popísal jezuita António Gomes ženy kmene Makua tak, že:  „Chodili zle oblečené, takže sa zakrývali iba prúžkom látky, zatiaľ čo mladé dievčatá  pod 12 rokov boli úplne nahé. Ľudia mali zbrúsené zuby „ako psi“, tetované tváre i telá„ tak krásne, akoby vyšli z pekla.“ Kráse miestnych žien ozdobených šperkami a typickou bielou skrášľovacou maskou musiro,  údajne podľahol aj slávny portugalský básnik Luís de Camões, ktorý tu pobudol medzi rokmi 1567-69. Život Makuov sa všeobecne značne točil okolo žien, pretože žili v matrilineárne a matriarchálne usporiadaných klanoch nlocko, kde mali hlavné slovo najstaršia žena kmeňa, matka a najstaršia dcéra pia-muene, ktoré sa starali o dodržovanie kmeňových tradícií. Politická neusporiadanosť Makuov viedla k tomu, že sa o ich ovládnutie pokúšali rôzne náboženstvá, ale nakoniec to bol najskôr vplyv sunnitského Islamu, ktorý do ich života priniesol farbisté tradície, ktorých podobu môžeme vidieť dodnes. Či už sa jedná o  spoločenský tanec Tufo či moslimský zasväcovací rituál chlapcov nivunco.
Pokojné ostrovné súžitie bolo prerušené v polovici 16. storočia, keď z vnútrozemia kontinentu podnikol svoju brutálnu expanziu kmeň Maravi. V súčasnosti, keď je pôvodné multikultúrne   súžitie pod patronátom UNESCO, je populácia Makuov decimovaná predovšetkým hladom a epidémiou AIDS.

zdroj http://cestovanie-dovolenka.sk
cestovanie, dovolenka, informácie o krajinách a zaujímavých miestach
 Cestovateľský magazín plný exotiky a dobrodružstva.